Dagmar Šuranová: Sme škola a škôlka pre výnimočné deti, ktoré si zaslúžia, aby sa o ne starali výnimoční ľudia
Začnem takou bežnou jednoduchou otázkou, ktorá ma však zaujíma. Dočítala som sa, že ste školu a škôlku založili v roku 2008. Aký bol impulz k jej založeniu?
Dôvod založenia bol absolútne prozaický. Absencia intenzívnej starostlivosti v podobe materských škôl pre deti s PAS. Chceli sme vytvoriť niečo, čo by organizačne bolo podobné materskej škole, ale spôsobom práce, metódami, či individuálnym prístupom by to malo charakter a úroveň intenzívnych celodenných terapií. Mali sme jasnú predstavu ako to chceme, či nechceme. Riadili sme sa našimi dlhoročnými skúsenosťami z praxe.
Takmer všetko, čo existuje má nejaké špecifiká. Čím by ste povedali, že je práve vaša základná škola a materská škola jedinečná?
V prostredí školy a škôlky Auti Jozefská sa deti nudiť nikdy nebudú.
Myslím, že jedinečnosť našej materskej školy spočíva v pokrytí všetkých potrieb nielen dieťaťa s PAS, ktoré navštevuje našu materskú školu, ale aj jeho rodiny. Sme malá škola rodinného charakteru, kde naozaj cítiť priateľskú, rodinnú atmosféru. Aby sme si to však udržali, máme nastavené prísne podmienky prijatia detí do našej školy. Veľký dôraz kladieme na spoluprácu rodiny a školy (žiadna anonymita). Samotných rodičov vedieme k tomu, aby sa z nich časom stali odborníci vo výchove a vzdelávaní vlastného dieťaťa. Obaja rodičia musia absolvovať interaktívny vzdelávací cyklus tykajúci sa problematiky autizmu. Robíme pravidelné výjazdy do rodín s cieľom zjednotenia prístupu práce s dieťaťom u nás v škole a v domácom prostredí. Rodičia majú možnosť priameho pozorovania svojho dieťaťa u nás v škole. Toto sú pravidlá a podmienky, ktoré nie sú nejakým našim rozmarom, ale rokmi overenou potrebou, ktorá ak nefunguje, tak z dlhodobého hľadiska naša intervencia nemá význam. Cieľom je pomôcť nielen dieťaťu, ale celej rodine.
Síce neviem, ako to je v iných škôlkach a školách, ale mám dojem že vy toho ponúkate naozaj veľa, či už vývinovú diagnostiku, senzorický profil, poradenstvo, workshopy, terapie, odľahčovacie služby a ďalšie.. Ako to, že to všetko stíhate?
Máte pravdu. Pod jednou strechou toho u nás nájdete naozaj veľmi veľa. Máme šťastie v tom, že u nás pracuje naozaj skvelý tím ľudí, ktorí sa neboja výziev, inovatívnych metód a svoju prácu majú radi. Sú to ľudia, ktorí sa radi realizujú a našli miesto, kde im je to umožnené. Nič viac, nič menej. Sme škola a škôlka pre výnimočné deti, ktoré si zaslúžia, aby sa o ne starali výnimoční ľudia.
Zaujala ma napríklad snoezelen. Vraj je jednou z najobľúbenejších miestností v škôlke. Prečo to tak je?
Samotný autizmus je aj poruchou senzorického vnímania. Čo znamená, že deti s PAS inak vnímajú a spracovávajú informácie z okolitého sveta. Ich zmyslové vnímanie je veľakrát preťažené, alebo naopak potrebujú oveľa viac senzorických podnetov. Snoezelen je jednou z možností, kde sa cítia deti s PAS bezpečne, kde zažívajú prijemné pocity vnútornej radosti a uspokojenia práve vďaka senzorickým podnetom, ktoré im snoezelen ponúka. Je to jedna z možností, ako sa naše deti a celkovo deti s PAS vedia dosycovať senzorickými podnetmi funkčne a cielene.
Je to určite individuálne, ale aj tak sa skúsim spýtať. Aké iné terapie si deti najviac obľubujú?
Áno, máte pravdu, je to veľmi rôzne a individuálne. Určite je tiež obľúbenou terapiou aj arteterapia, muzikoterapia, či masáže. Rovnako je pre niektoré naše deti veľkou motiváciou psík a canisterapia.
Chystáte aj niečo ďalšie? Napríklad nejakú novú terapiu alebo projekt?
Stále máme veľa snov a plánov. Uvidíme a čas ukáže koľko z nich sa nám podarí zrealizovať. Veľa z nich sme museli dočasne odložiť kvôli pandemickej situácii.
Určite by sme sa chceli v blízkej budúcnosti venovať súrodencom našich detí. Často im je nechtiac v rodine venovaná menšia pozornosť.
Plánujete priestory škôlky a školy rozšíriť?
Priestory školy a škôlky.
Záujem o našu školu je naozaj veľmi veľký. Úprimne nás to teší, aj keď si uvedomujeme, že nie všetkým deťom vieme z kapacitných dôvodov u nás pomôcť. Rozšíriť našu škôlku a priestory by bolo riešením, ale na druhej strane si uvedomujeme, že ak si chceme udržať kvalitu a štandard služieb , ktoré poskytujeme nemusel by to byť krok správnym smerom. Viac detí si žiada väčší kolektív pedagógov, viac odborníkov – čo už je teraz problém pri malom kolektíve. Nechceme kvantitu na úkor kvality. To nie je našim cieľom.
Rozdeleniu detičiek do tried určite predchádza nejaké pozorovanie alebo rôzne iné metódy. Aké sú kritéria tohto rozdelenia?
Je niekoľko kritérií podľa ktorých rozdeľujeme deti do tried. Nie vždy je to jednoduché a často sa stáva, že robíme presuny detí v triedach aj počas roka.
Najdôležitejšie je, aby deti v danej triede napredovali individuálne aj skupinovo. Vždy prihliadame na senzorické špecifiká detí, vek, kognitívnu úroveň. Snažíme sa vytvoriť čo najhomogénnejšie skupiny detí, napriek tomu, že homogénnosť v autizme môže vyznieť dosť zvláštne. Takže skôr je to homogenita v takom našom auti ponímaní.
Keď som si otvorila stránku vašej školy a škôlky, zistila som, že kolektív je prevažne ženský. Je mužských špeciálnych pedagógov pomenej? Prečo?
Áno, sme plne ženský kolektív. Občas však máme šťastie a do nášho čisto ženského kolektívu zavíta aj nejaký dobrovoľník. Aj keď je to vždy len na krátky čas, vždy takúto možnosť vítame. Predsa len, niekedy je mužský pohľad na určité veci osviežujúci, obohacujúci. A hlavne deti sa vždy tešia, ak majú v triede nejakého parťáka „zábavného uja“, ktorý ich nosí na chrbte, či vyhadzuje do vzduchu ☺
Prečo je mužov špeciálnych pedagógov menej? Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Myslím však, že odpoveď je viac – menej jasná. Už z podstaty niektorých povolaní vyplýva, že ich budú viac vykonávať ženy, alebo muži. To je ako keby ste sa pýtali, prečo nie je viac žien automechanikov, alebo údržbárov. Myslím, že to prirodzene vyplýva aj zo sociokultúrnych daností konkrétnej krajiny. U nás je žena väčšinou vedená a vychovávaná v rodine k starostlivosti o deti a rodinu. Takže je prirodzené, že ženy viac inklinujú k povolaniu špeciálneho pedagóga ako muži.
Podeľte sa s nami o nejaký zážitok z priestorov Auti Jozefská. Vtipný či emotívny, je to len na vás..
O vtipných a emotívnych príbehoch by som vedela napísať knihu. Možno sa v budúcnosti spojíme s Martinom Selnerom a vytvoríme nejaký nový projekt na podporu našej školy ☺. Je dosť ťažké tak narýchlo vybrať len jeden zážitok. Napadá ma však jedna milá príhoda s rodičmi, ktorí sa prišli pozrieť na svoje dieťa v rámci už spomínaného pozorovania práce s dieťaťom v škole. Po skončení pozorovania je vždy zvykom sadnúť si s rodičmi a porozprávať sa o tom, čo videli a samozrejme vždy je priestor na ich otázky. Takže keď zaznela od nás otázka: ,,Chcete sa niečo opýtať z toho, čo ste videli?“ Rodič odpovedal: „Áno. Kedy chodíte cez deň na toaletu a kedy jete?“ ☺
Naozaj musím povedať, že veľmi trefná otázka. Sú dni, kedy sa počas dňa ani nezastavíme. Takže vidieť nejaké coffee breaky, či prestávky v rámci pracovnej doby je takmer nemožné.
Niekoľko mesiacov sú zatvorené školy a vyučovanie prebieha dištančnou formou. Je vyučovanie touto formou u vás úspešné? Ako by ste opísali jeho priebeh?
Nie všetky naše deti vieme vzdelávať distančnou formou – online. Pre deti, ktoré túto formu nezvládajú sme vytvorili krátke videjká ranných cvičení, ktoré sme posielali spolu s pracovnými listami rodičom, rovnako bola možnosť požičania si úloh a pomôcok zo školy. Našťastie takýchto deti bolo len zopár. Veľká väčšina sa vzdelávala distančne. Ráno začínali deti online ranným cvičením. Bolo to živé vysielanie, kde sa pripájali všetky deti. Potom nasledovali individuálne aktivity. Každé z detí malo 30 minútovú online prácu za stolíkom a potom online terapie napr. muzikoterapiu, ci RKSZ terapiu (terapiu rečových, komunikačných a sociálnych zručností). Taktiež arteterapeutka mala pripravené krátke videjká s tvorením, ktoré podľa záujmu boli posielané rodičom.
Ako deti reagujú na zmenu vyučovania?
Našim cieľom je vychovať z našich rodičov odborníkov na vlastné deti. Čo sa nám pravé v období pandémie ukázalo ako najlepšia investícia. Deti aj vďaka našim rodičom nevnímali zmenu v spôsobe výuky ako niečo negatívne. Vedeli sme ich na tuto zmenu vopred pripraviť vhodne zvolenou vizualizáciou (denne, týždenne, niekde aj mesačne plány).
Dúfajme, že sa školy už otvoria. Keď nie je svet obklopený pandémiou, čo všetko robíte s deťmi počas vyučovania?
Bežný deň môže pripomínať denným režimom deň, ako v bežnej materskej škole.
Bežný deň v našej škole môže pripomínať denným režimom deň, ako v bežnej materskej škole pre neurotypické deti. Ranné schádzanie sa detí v hre, potom ranné cvičenie, desiata, výchovno-vzdelávacie aktivity, hra, pobyt vonku, obed, relaxačné aktivity atď. Na druhej strane svojimi metódami, aktivitami a terapiami je u každého dieťaťa deň iný, špecifický, ako my hovoríme šitý na mieru. Vo výchovnovzdelávacom procese pracujeme s deťmi individuálne, ale aj skupinovo. Strieda sa individuálna samostatná práca, intenzívna práca s pedagógom za stolíkom, či práca v skupine. Rovnako sa počas dňa u detí striedajú rôzne terapie. Niektoré z deti majú muzikoterapiu, iné majú arteterapiu, senzomotorický tréning, snoezelen, či idú na masáž. Niekedy to tu vyzerá ako v takom úli – detičky prechádzajú ako usilovné včielky z jednej aktivity do druhej. Presne vedia čo, kde, s kým a ako majú robiť. Je to aj vďaka špecifickým metódam a prístupom , ktoré pri práci s deťmi PAS používame.
Nestáva sa asi často, že štátne zariadenia majú rovnako kvalitné služby, ako tie súkromné, i keď možno to je len pocit. Nemal by ich ale štát zabezpečiť?
Určite áno. To je aj dôvod prečo nie sme štátna, ale súkromná škola. Ako štátna škola by sme nemohli ponúkať všetky tie služby a terapie ako ponúkame. Realita je taká, že u nás si rodičia musia platiť školné a aj vďaka týmto financiám si vieme dovoliť zamestnať väčší počet pedagógov, odborníkov, ktorí sa venujú deťom. Je to veľmi smutné, ale je to tak. Dalo by sa povedať, že v tomto prípade rodičia finančne suplujú štát.
Tiež sa stretávam s argumentom, že pomoci od štátu v súvislosti s deťmi s autizmom prichádza nedostatok. V akých konkrétnych sférach to je? Prečo?
Ťažká otázka. Je pravda, že pomoc od štátu je nepriamo úmerná tomu, čo by deti s PAS potrebovali vzhľadom na špecifiká, ktoré so sebou táto diagnóza prináša. Týka sa to jednak všetkých rezortov, ako aj všetkých vekových kategórii. Počnúc včasnou intervenciou a končiac starostlivosťou o dospelých ľudí s autizmom. Je to veľmi smutné, ale stále sa deti s PAS berú ako veľmi špecifická skupina ľudí, ktorá sa vo všetkých rezortoch rieši len okrajovo. Pritom počet deti s PAS neustále pribúda.
Náš rozhovor by som ukončila trocha odľahčujúcou otázkou. Na instagrame auti_jozefska som našla skvelé tričká Magické hadi. Autorom maľby je jedno z detí, ktoré navštevuje vašu škôlku. Kto stojí za nápadom dať maľbu na tričko? Prečo ste sa tak rozhodli?
Tričká Magické hady slúžia ako merch a zároveň finančne podporujú školu a škôlku.
Myšlienka podporiť finančne školu niečím takým, ako vytvorenie vlastného merchu v podobe trička, v nás zrela už veľmi dlho. K jej realizácii prispela pandémia. Keďže sme sa ocitli v situácii, kedy sme bojovali ako škôlka o existenciu a hrozilo, že po skončení pandémie sa nebudú mať kam naše deti vrátiť, hľadali sme riešenia, aby sme tomu predišli. A tak sa opäť vynoril nápad s merchom. Je len časová zhoda okolností, že v tom čase jedno z našich deti veľmi intenzívne riešilo tzv. „magické hady“. A to do takej miery, že ich kreslilo na arteterapii, rozprávalo o nich krásne príbehy plne fantázie (ako si žijú v hadníkoch, ako nás ochraňujú a vyciciavajú každú boliestku, či obsesiu). Vtedy dvom našim, šikovným kolegynkám napadlo, že by bolo fajn sa s týmto príbehom podeliť prostredníctvom tričiek a zároveň v tom videli spôsob ako finančne podporiť našu školu. A tak sa začal celý ten kolotoč spojený s realizáciou. Počnúc dôležitým súhlasom autora (našeho dieťaťa ☺) až po propagovanie cez IG a FB a riešenie objednávok. Nikdy by nás ani nenapadlo, koľko práce a času si to bude vyžadovať a ešte stále vyžaduje…Je to však veľmi krásny projekt a my sa veľmi tešíme, že ho podporilo tak veľa ľudí. Aj touto cestou veľmi ĎAKUJEME.
Autor: Sabina Bebčáková
