Študentka logopédie Katarína Šálková: Je potrebné dostať informácie medzi ľudí a umožniť im pochopiť potreby autistov. Sú iní, áno, napokon každý sme nejak iný, ale ich svet je pestrý a spoločnosť má možnosť byť tiež pestrejšia, ak sa otvorí tejto možnosti.
Aké sú tvoje skúsenosti s autistickými deťmi?
Ako študentka logopédie mám možnosť nahliadnuť v rámci praxe do logopedických ambulancií. Mala som možnosť vidieť terapie s deťmi rôzneho veku s autizmom a atypickým autizmom. Počas praxe som videla prácu jednej pani logopedičky, ktorá sa špecializuje práve na deti s poruchami pervazívneho spektra. Toto zameranie ma veľmi nadchlo, keďže v logopedickej praxi je mnoho typov narušenej komunikačnej schopnosti, s ktorými vieme ľuďom pomáhať. Logopedická terapia s autistami ma zaujala, a možno práve tu by som chcela v budúcnosti hľadať uplatnenie. Prácu s autistickými deťmi hodnotím už teraz ako veľmi náročnú, no zároveň je na nej niečo čisté a niečo hlbšie, niečo, čo ma k tomu ťahá. Vidím čaro v pomalom dostávaní sa do sveta autistu a jeho pochopení, za účelom mu uľahčiť náš svet a v podstate vytvoriť nový svet bez bariér – spoločný svet.
Aké metódy poznáš na prácu s autistickými ľuďmi? Sú nejaké špeciálne ?
Ak sa raz stanem logopedičkou, budem sa zameriavať hlavne na zlepšenie komunikácie, kognície a porozumenia. Hneď prvou veľkou výzvou je, podľa môjho názoru, nadviazanie kontaktu s dieťaťom. Možno si to niekedy vyžaduje viac času, a už prvý očný kontakt je u autistu obrovský úspech, no je potrebné byť trpezlivý a nechať dieťa, aby si vás obľúbilo samo, príliš veľký nátlak by ho mohol len vystrašiť. Myslím, že pre autistov sú veľmi efektívne metódy ako vizualizácia – komunikácia cez obrázky, piktogramy. Je pre nich dôležité mať nejakú rutinu, vedieť aká aktivita bude nasledovať, aby sa cítili v bezpečí a nemuseli sa báť žiadnych neočakávaných zmien. Taktiež som počula, že ABA terapia prináša veľmi dobré výsledky, na praxi som zachytila aj niečo o metódach odmien alebo tokenov. Budem rada, keď do toho v budúcnosti nahliadnem bližšie. Rôzne nové metódy treba posúvať najmä rodičom a veľa pracovať aj s rodičmi, od toho sa to podľa mňa celé odvíja.
Spomenula si ABA terapiu. Existuje však i Son-rise program, kde sú autistickí ľudia učení s láskou pomocou interaktívnej hry. Aký je tvoj názor na túto metódu, ako na teba vplýva? Myslíš si, že vie táto metóda naozaj človeku pomôcť?
Túto metódu vnímam veľmi pozitívne, vyžaruje z nej prirodzenosť a pokoj. Je to super príklad ako rodičia autistov pomáhajú ľuďom na celom svete tým, že sa rozhodli s ostatnými zdieľať vlastné spôsoby, ako sa učili žiť s vlastným autistickým dieťaťom. Čím viac som o Son-rise metóde čítala, tým viac by som chcela byť niekedy prítomná pri jej využívaní a možno ju v budúcnosti vyskúšať aj sama. Oslovilo ma napríklad zoznamovanie sa dieťaťom pomocou techniky nazvanej Joining – sme pri dieťati a napodobňujeme to, čo robí ono, nenarúšame mu jeho hru – to, čo ho teší, ale snažíme sa popri ňom zabávať presne rovnakou činnosťou, aj keď sa nám jeho hra zdá možno zvláštna. To úzko súvisí aj zo zahodením akýchkoľvek predsudkov, ľútosti voči autistickému dieťaťu, pretože predsa nevieme posúdiť u nikoho, čo dokáže a čo nie. Pokiaľ mám odpovedať na druhú otázku, určite mu pomôcť vie. Všetky rôzne metódy, ktoré sú založené na interakcii, hre, smiechu a srande sú podľa mňa vysoko efektívne. Nehovoriac o tom, že v Son rise programe sa využíva metóda, že dieťa sa učí až keď to samo chce, keď sa tak samo rozhodne. Samozrejme, kým nastane tento moment, môže to trvať dlhšie, no takto naučené veci, sú naozaj naučené kvalitne.
Nie je náročné s nimi komunikovať?
Každý sme iný, a takisto aj každé dieťa s pervazívnou poruchou je iné. Určite sa teda líši aj obtiažnosť komunikácie. Sami možno uvážite, že niekedy človek nemusí mať autizmus, aby sme museli spôsob, akým sa s ním rozprávame, trochu pozmeniť, zapojiť empatiu a pokúsiť sa vstúpiť do jeho reality. Komunikovať je ale nevyhnutné, a ak máme autistovi uľahčiť jeho budúci život a zariadiť, aby sa čo najlepšie začlenil, aby bolo pre neho fungovanie v spoločnosti čo najbezbolestnejšie, musíme mu to umožniť cez prijatie, pochopenie a vytvorenie komunikačných možností.
Čím je dieťa staršie, tým naberá mnohé ďalšie problémové správania, ktoré sa potom ťažko odstraňujú. Aké postupy by si zvolila na odstránenie problémového správania?
Áno, počula som, že niektoré deti s autizmom majú sklony byť agresívne alebo sa sebapoškodzujú. Popravde by som asi potrebovala dlhoročnú prax, aby som vedela nejako odpovedať, no určite by to bolo individuálne u každého dieťaťa, neexistuje jeden prístup, ktorý prinesie všetkým rovnaké výsledky, postupy treba kombinovať a obmieňať. Opisuje to napríklad už spomínaný Son-rise program, hovorí, že napríklad zakazovanie obľúbených činností dieťaťa, ktoré stále opakuje, môže viesť k nárastu agresivity.
Myslíš si, že sú v štáte dostatočne podporovaní autistickí ľudia, deti?
Bohužiaľ, myslím si, že nie. Možno je to spôsobené tým, že výskyt autizmu dosť vzrástol len pred desiatimi/pätnástimi rokmi, a preto nebola v minulosti až taká potreba autizmus podporovať. V drvivej väčšine sú to podľa mňa sami rodičia autistických detí, na ktorých stojí budovanie podporných zariadení, neziskoviek, skupín,… Jednoducho prirodzene musia cítiť silnú potrebu chopiť sa iniciatívy, pretože štát zatiaľ nemá až takú tendenciu sa tým zaoberať. Zamýšľam sa, že by bolo super vytvoriť pracovné miesta pre autistov, pretože títo ľudia mnohokrát vo veľa veciach vynikajú, no len ťažko dosiahnu, aby ich prijali do normálneho zamestnania. Viem, že v Bratislave vzniká veľa výborných projektov pre autistov, no celkovo na Slovensku zariadenia chýbajú.
Počet prípadov autizmu na Slovensku dramaticky narastá, a preto sa v autistických centrách tak dlho čaká na diagnostiku dieťaťa. Je správne, že deti, ktoré potrebujú vedieť svoju diagnózu čo najskôr, čakajú tak dlho? Čo by si zmenila, aby nastal plynulý chod?
Narastá, ale takisto som zachytila aj fakt, že hoci číslo autistov narastá, čoraz menej z nich trpí aj mentálnou poruchou, čo je podľa môjho názoru dobrá správa. Určite nie je správne, že deti musia tak dlho čakať, počula som jeden príbeh rodičov, ktorí čakali rok len na potvrdenie, či ich dieťa autizmus má alebo nie. Nakoniec sa potvrdilo, že ho má, a tým pádom vlastne stratilo takmer rok (lebo nejaký čas riadna diagnostika musí trvať), počas ktorého už mohlo nabehnúť na terapiu, rodičia sa mohli radiť s odborníkmi… Včasná diagnostika je základom, rodičom môže veľa napovedať najmä oneskorený vývin reči. Plynulému chodu by možno pomohla už len osveta, a to, že by rodičia nečakali, ak sa im zdá, že niečo nie je v poriadku. Určite aj budovanie nových centier, no neviem, do akej miery je to momentálne reálne.
Problémom je nedostatok osobných asistentov školených na prácu s autistami. Pociťujú to tieto deti?
Podľa toho, či ide o špeciálne zariadenie alebo normálnu školu a podľa miery poruchy. Pociťujú to ale určite, osobný asistent je veľmi prínosná pomoc. Na praxi som sa stretla s autistickým chlapcom, ktorému chceli rodičia podať žiadosť na osobného asistenta v rámci normálneho vyučovania, no pani logopedička im navrhla aj možnosť, že je pravdepodobnosť, že by bol chlapec šťastnejší v špeciálnej škole s deťmi s podobnými poruchami. Je to určite náročné na zváženie. Myslím však, že je stále veľmi veľa študentov, ktorí majú záujem o špeciálnu pedagogiku a dúfam, že v budúcnosti bude pre autistické dieťa možnosť mať osobného asistenta samozrejmosťou.
Ako vníma slovenská spoločnosť autizmus?
Podľa mňa veľmi okrajovo. Kým nemáte niekoho s autizmom v okolí alebo sa o to nezaujímate, myslím, že viete úplné minimum, aj to len z filmov alebo máte v hlave nejaké stereotypné obrazy. Často by sme autistické dieťa na ulici označili možno len ako rozmaznané dieťa, čo sa nevie slušne správať. Práve preto ma tak oslovil film Jurko a podobné iniciatívy. Je potrebné dostať informácie medzi ľudí a umožniť im pochopiť potreby autistov. Sú iní, áno, napokon každý sme nejak iný, ale ich svet je pestrý a spoločnosť má možnosť byť tiež pestrejšia, ak sa otvorí tejto možnosti.
Autor: Tereza Kubincová
